Tento trajekt odchádza z mesta Tarifa, ktoré je najjužnejším bodom Španielska a nachádza sa 100 km od Algeciras. Do Tarify sa však nebudete musieť dostať na vlastnú päsť – v cene lístka je zahrnutá preprava do jej hlavného prístavu, kde vás bezpečne nalodia na vytúžený trajekt.
Čo sa týka nákladov, cena lístka nie je veľmi „hryzavá“ – iba 42 eur. Aspoň pre Európu to nie je veľmi drahé.
Pred nástupom na palubu je potrebné prejsť hraničnou kontrolou a získať odletovú pečiatku. V mojom prípade prebehlo všetko rýchlo a bez zbytočných otázok, ako v mnohých iných – odchod z Európy nie je vstup, kde môžu aj žmurknúť. A mnohí ďalší neboli zadržaní, opečiatkovaní a prepustení.
Potom sme sa začali ponárať do trajektu.
Čo sa mi pri vchode nepáčilo, bola malá skrinka s tromi policami na kufre. Prirodzene sa do nej všetko nezmestilo a keďže som sa veľmi neponáhľal, musel som si tašky položiť hneď vedľa, opretý o stenu.
A potom sme išli na palubu.
Bola tam priestranná hala, niekoľko barov s kávou, jedlom a nápojmi na oboch stranách a kopa ľudí, z ktorých niektorí už stáli v rade na ďalšiu, marockú hraničnú kontrolu. Tam dupali ešte rýchlejšie ako na španielskej kontrole – Maročania sú Maročania. Inteligentní chlapci.
Po získaní vstupnej pečiatky do Maroka, aj keď sme tam ešte nevstúpili, sa všetci pobrali na voľné miesta – v priestrannej hale ich bolo dosť. Sedela som pri okne a pozerala.
Vyrazili sme. Deň bol jasný a horúci, Španielsko sa začalo pomaly rozplývať v tajomnom opare, jeho pobrežie bolo čoraz menej viditeľné, v duši mi bolo trochu smutno – Európa, v ktorej som strávil takmer rok a pol, sa skončila, a zostal niekde tam, na druhej strane Gibraltárskeho prielivu.
No nič, celý ten rok a pol som s detskou trémou čakal na Maroko a počas celého obdobia som sa opakovane duševne vracal do jednej z mojich obľúbených východných krajín, ktorú som sa najskôr rozhodol navštíviť na odporúčanie úplne r. šancu.
Moja túžba po Európe teda rýchlo opadla. A priznám sa, ani mi to veľmi nechýbalo – ani sa mi to nejako zvlášť nepáčilo. V niektorom z ďalších článkov vám poviem viac o mojej ceste tam – nenechajte si ju ujsť!
Pokiaľ ide o Gibraltár, v určitom okamihu sme vyšli na otvorené more a brehy nebolo vôbec vidieť. Bol som veľmi prekvapený, pretože som si myslel, že je to len 14 kilometrov (to je číslo, ktoré mi Maročania vždy hovorili). Ale bolo to 2,5 krát dlhšie.
Plus sme sa aspoň na hodinu plavili do Tangeru, najsevernejšieho prístavu Maroka. Možno 50 minút, ale nie menej. Celkovo bolo všetko celkom pohodlné, žiadne ďalšie služby na palube.
Skôr či neskôr by Gibraltár zasiahli silné vlny (pretože tam sa Stredozemné more stretáva s Atlantickým oceánom). Prišli celkom nečakane a rovnako nečakane sa mi začala točiť hlava. Nikdy predtým som si nič také nevšimol.
Každopádne, asi po hodine sa objavili biele mešity a budovy starovekej Mediny v Tangeri. Okamžite som cítil, ako sa mi v hrudi šíri teplo – konečne to dlho očakávané Maroko.
Pamätám si ten pocit, ktorý som mal po vystúpení z trajektu na mólo Tanger – bolo to, ako keby sa moja duša usadila na svojom mieste. V Európe som sa z nejakého mystického dôvodu vždy cítil mimo.
Je to zvláštny pocit. Nie nadarmo sa Západu hovorí „bezduchý“ 🙂
Toto je príbeh môjho prechodu Gibraltárom na trajekte zo Španielska do Maroka.